Coruscant, Undercity, Poschodie 2066 (35 BBY)
Nevinne si sa prechádzal po ulici. Relatívne dobre osvetlená, hlavná cesta, ktorá viedla poschodím kasín, barov a zábavy, poschodím 2066, ktoré ako jediná navštevovali často aj ľudia z vyššej spoločnosti z povrchu planéty. Nebola to diera ako ostatné nízke poschodia planéty. Práve si sa chystal zahnúť za roh, no vtom si ho uvidel.
Bol to neznámy muž v dlhom čiernom kabáte, so slnečnými okuliarami a klobúkom na hlave. Stál na druhej strane cesty, priamo oproti tebe. Nikdy si ho nevidel a nebolo mu vidno do očí, no bol si si takmer istý že ťa sleduje. Vtom si však uvidel niečo ešte zvláštnejšie. Na vlas rovnaký muž stál na chodníku na tvojej strane cesty, asi dvadsať metrov od teba. Dal by si ruku na to, že jeden stál aj za tebou. Nič nerobili, no bolo ti jasné že ťa sledujú a nesnažili sa to ani skrývať.
Nachádzal som sa na poschodí 2066, kde som rád chodil kradnúť drobné veci ako komlinky, vreckové vysielače a podobné záležitosti, ktoré by som mohol streliť za dobrý peniaz na čiernom trhu. Dokonca sa mi to oplatilo predať aj na súčiastky tak, aby som ostal v zisku. Toto poschodie som mal rád, pretože tu chodila vyššia spoločnosť, ktorá si myslela že im nikto nesiaha ani po päty a tak vôbec neboli ostražitý, narodiel od populácie v nížších vrstvách Coruscantu. Tam boli na kriminalitu zvyknutý a tak si kryli chrbát. Bolo to tu premňa doslova zlatá baňa.
No dneska to malo jeden háčik. Všimol som si chlapíka oproti cez ulicu ako namňa slintá. Myslel som si že je to nejaky zazobanec, ktorý nevie ako sa má v spoločnosti chovať, no ale v tom som si všimol vedľa mňa takého istého chlapíka, ktorý vyzeral identicky, ako ten prvý. Vtedy mi došlo že to asi nebude náhoda. Sklopil som z nich zrak a šahol som si do vnútorného vrecka kabátu, kde som mal odložene cigarety. Jednu som si vytiahol a zapálil som si. Napil som sa z blaženej chuti nikotínu na jazyku a medzi tým som premýšľal čo s nimi spravím. Mal som pri sebe svoje dva heavy blastre a tak som sa ich až tak nebál. Tak čo chlapi. Čo máte v pláne?
Začal som si klásť otázky. Čo odomňa chcete? Či nebodaj sa vám až tak páčim že namňa musíte zazerať?
Opäť som si potiahol z cigarety a dym husto zaplavil moje pľúca. Túto akciu som zopakoval ešte tri krát a potom som sa kľudným krokom vydal za roh, smerom k výťahu do nižších levelov Coruscantu. Chcel som ich zaviesť do hustej premávky ľudí, medzi agresívnych tínedžerov a opitých bezdomovcov. Tam by som sa mohol ľahko vytratiť.
Zašiel si za roh a nevenoval mužom príliš veľkú pozornosť. Keď si sa obzrel potom, muži zmizli. Nevidel si ani jedného. Pokojne si teda pokračoval v ceste, až ti cestu skrížil nejaký feťák z ulice. Mal otrhané šaty, tupý prefetovaný pohľad a jedna ruka sa mu nekontrolovateľne triasla. V druhej držal pokrčenú cigaretu a pozeral na teba. "Nemáš.... nemáš oheň?" spýtal sa slabým hlasom. Kým si stihol zapalovač podať jeho smerom, znenazdajky si dostal ranu do brucha až sa ti zatriaslo celé telo a z úst ti vypadla cigareta. Kým si sa stihol spamätať, schytili Ťa mocné ruky zozadu a stiahli ťa do tmavej uličky. Dostal si ešte nejaké dve tri rany ako ťa tiahli ďalej do uličky, no príliš si to nevnímal. Spamätal si sa až keď ti na chvíľu dali pokoj.
Stál si v úzkej tmavej uličke, kde z ulice nebolo vidieť. Držali ťa dvaja obrovskí svalnatí muži a ako si zistil, vzali ti aj zbrane. Pred tebou stáli dvaja muži ktorí vyzerali ako tí z ulice a za nimi bola postava v čiernom kabáte, otočená chrbtom. Vtedy sa otočil na teba. Bol to muž, duros, s pokožkou modrej farby a dvoma veľkými oranžovými očami. Práve si zapaľoval fajku v ktorej bola natlačená drahá algarská tráva. "Takže toto je ten úbožiak ktorý minulý týždeň odpravil malého Fredyho?" spýtal sa duros jedného z mužov. Ten prikývol a duros na teba hodil zákerný úškrn. Pomaly prišiel bližšie a fúkol ti do tváre omamnú vôňu trávy. "Odjebal si nesprávneho chlapíka, mladý. Máš len šťastie, že Fredy nebol pre šéfa tak dôležitý..." povedal ti a znova si potiahol, "vidím to tak, že ti zostávajú iba dve možnosti. Buď ti teraz títo moji priatelia pomaly urobia presne to, čo si urobil ty chudákovi malému Fredymu, alebo zajtra prídeš do reštaurácie Sanquierilli na poschodí 2505 v sektore 68 a vypočuješ si ponuku, ktorú ti môj šéf láskavo ponúkne... ak nie, zajtra večer zomrieš" povedal Duro a otočil sa k tebe znova chrbtom. Posledné, čo si videl, bola obrovská päsť, ktoré mierila na tvoju hlavu. Rana a ticho.
Keď si sa prebral, bol si sám a hlava ťa bolela ako po opici. Tvoje zbrane boli pohodené na zemi vedľa teba,
Prvé čo som cítil keď som sa prebral bola bolesť. Bolelo ma kompletne celé telo, no najviac si to odniesla moja sánka a rebrá. Každým nádychom som mal pocit, ako keby mi niekto vrazil dvadsať centrimetrovú dýku do boku. Trvalo mi nejakú tú minútu zotaviť sa, no po čase keď si mozog zvykol na intenzívnu bolesť, tak som začal premýšľať. Bastardi. Najprv ma zmlátia ako psa a potom odomňa pýtajú pomoc. Určite chcú aby som zabil nejakého sviniara. Trocha sa mi nepáči tento prístup, ale popravde, lichotia mi. Videli moju dokonalú prácu a pochopili, že kto je tu majter svojho remesla. Určite, keď zbadali tie dokonalé rezy na krčných tepnách, ako dokonale som nechal svoju obeť vykrvácať, povedali si, že tohto proste musia "zamestnať". Ale domlátiť ma? To teda nemuseli. Ako mám teraz pracovať, keď ma bolí celé telo?
Popravde, tajomný chlapi mi dali len nejakú adresu, na ktorú som mal prísť ak som chcel ostať nažive, no ja som to okamžite pochopil ako pracovnú ponuku. Hlavou sa mi hnali myšlienky, že by som znova utiekol, tak ako som to raz spravil už na mojej rodnej planéte, Tattooine. No povedal som si, že už nebudem utekať.
Tak som sa teda nejako zo zeme pozbieral a postavil sa na nohy. Pozbieral som si svoje blastre a zasunul do púzdier. Nakoniec som zo zeme zdvihol moju vyleštenú dýku. Len čo som sa jej dotkol, v hlave sa mi okamžite premietol film o tom, ako som zabil svojho priateľa. Boly to sladké spomienky na časy, keď som ešte len začínal. Veľmi rád som na to spomínal, pretože ten moment zomňa spravil to čo som. Niekto by si mohol myslieť že som nejaké monštrum, ktoré zabíja všetko čo sa pohne, no ja v tom vidím akúsi záľubu. Isté temné nutkanie, ktoré mi šeptá aby som to spravil a ja mu stále podľahnem. Akonáhle sa nechám ovládať týmto nutkaním zaleje ma studený pot a už sa nekotrolujem. Prežívam takú silnú eufóriu až mi z toho trpnú zuby.
Keď som sa konečne pozbieral zo zeme okamžite som sa vydal do svojho apartmánu. Cestra trvala dlhšie ako obvykle, pretože som nebol zrovna v najlepšej kondícií. Len čo som sa dotackal domov, zvalil som sa na posteľ a okamžite som zaspal. Keď som sa prebudil, cítil som a ako po opici. Zapálil som si cigaretu a vydal sa na adresu, ktorú mi dal podivný Duros so smiešnou fajkou. Každopádne, tá tráva, ktorú tam mal musela byť exkluzívna.
Po prebolenej noci som bol stále dosť rozlámaný a tak som si zaobstaral odvoz v podobe taxi služby. Reštaurácia Sanquierilli, prosím.
Taxikár mi neodpovedal nič, vyzeral dosť podráždene. Popravde som sa mu ani nečudoval, pretože dneska bola premávka naozaj hrozná. Všetci po sebe povreskovali, trúbili a štekali, namiesto toho aby vydržali pár sekúnd naviac a v kľude by sa prepravili z bodu A do bodu B.
Cesta trvala asi trištvrť hodinu, pretože som cestoval v špičke. Taxikár mi zastal priamo pred budovou, v ktorej sa nachádzala reštaurácia. Povedal mi sumu, ktorú mám vyplatiť. Keď som ju vyplatil, stále namňa zazeral. Tringelt? Pfff! No určite.
Pomyslel som si a vystúpil som z vozu a v hlave mi zaznelo: ... zajtra prídeš do reštaurácie Sanquierilli na poschodí 2505 v sektore 68 a vypočuješ si ponuku...
A tak som sa teda vydal na poschodie 2505.
Reštaurácia Sanquirelli pôsobila vskutku luxusným dojmom. Ľudia, ktorí v reštaurácií sedeli, boli očividne príslušníci vyššej vrstvy a podávané jedlá boli ďaleko za tvojím finančným limitom. Napriek tomu si vošiel dovnútra, no jeden z pracovníkov ťa zastavil hneď pri pulte pri vstupe. "Máte rezerváciu, pane?" spýtal sa panovačne, pripravený zavolať ochranku aby ťa vyhodila. Zrejme si nebol prvý vandrák ktorý vošiel do tohto nóbl podniku. "Áno má rezerváciu" ozval sa hlas spoza teba. Twi´leecky pracovník okamžite sklonil hlavu a ďalej sa venoval svojej práci. Za tebou stále tvoj starý známy duros a spolu s ním dvaja veľkí chlapi v oblekoch, očividne ozbrojení. Duros ti položi ruku na plecia a viedol ťa reštauráciou, pričom vás stále sprevádzali jeho muži. "Vieš, že som rád že si prišiel? Naozaj. Chýbal si mi" povedal uštipačne a viedol ťa pomedzi stoly. Uvedomil si si, že stále nepoznáš jeho meno. Doviedol ťa až k veľkým dvojkrídlovým dverám, vedúcim do VIP salóniku. Dvaja muži tu zostali a Duros ťa zaviedol dnu. Bolo tu pár prázdnych stolov a veľká pohodlná rohová pohovka v náprotivnom rohu. Na nej sedel veľký tučný falleen, trochu postarší s dlhým copom strieborných vlasov, vychádzajúcim z temena hlavy. Znak nad ním, ti spôsobil zimomriavky, pretože tento znak si už videl a nebol to hocijaký znak. Čierny bod, obkolesený čiernymi lúčmi. Čierne Slnko. na každej strane od šéfa falleena, sedelo jedno twi´leecke a jedno ľudské dievča, ktoré boli veľmi sporo odeté a prítulné. Falleen venoval takmer úplnu pozornosť iba im, až kým ste ty a duro nepristúpili bližšie. "Ale ale... takže toto je ten chlapec, o ktorom si mi rozprával, Rish?" spýtal sa Šéf hlbokým hlasom a naširoko sa usmial. "Áno, Šéfe. Práve teraz dorazil. Vravel som vám, že príde" povedal Duro a trochu ťa podstrčil, takže si stál asi dva metre od pohovky Šéfa. "Dobre teda, k veci..." povedal Šéf, no potom mu padli oči na dievčatá okolo neho, "vypadnite, štetky! Ideme riešiť biznis!" zakričal a dievčatá sa poslušne rozpŕchli. "Tak, priateľu, teraz mi povieš, prečo si sa rozhodol odpraviť môjho malého priateľa Fredyho" povedal šéf a zapálil si zlatým zapaľovačom cigaru, ktorú vybral zo zdobenej krabičky na malom stolíku pred ním. Až teraz si si všimol troch ochrankárov na každej strane miestnosti, po zuby ozbrojených a upierajúcich pohľady na teba.